Cesta do Tissamaharama
Cestujem ako drak. Furt lietam hore dole, smer Tissamaharama. Ten názov som odpísal z wikipedie, lebo som to nevedel ani vysloviť. Na stránkach wikiglobe som našiel, že má nula obyvateľov. Nie je to pravda, stretol som minimálne šesť ľudí a to som z auta veľmi nevystupoval. Kausika sa pýta, či chceme vidieť night birds. Mne je to jedno, ale posádka chce, tak budem vidieť aj ja. Neviem ešte, ako ich zobudíme, lebo je slnečný deň. Zrejme niekto z nás bude budiť prispaté sovy v bútľavej vŕbe, ale ja to robiť nebudem.
Netrvalo to príliš dlho a zastavili sme pri jazere krokodílov. Osobne by som to tak nenazval, ale nevadí. Zistili sme, čo sú night birds. Night birds je kopec netopierov zavesených na stromoch pri krokodílom jazere. Je ich trilión dvesto, sú veľké ako veverice na steroidoch v batmanovskom plášti. Kausika ich plaší, búcha palicou o zem, píska a tlieska. Jeden netopier solidárne zahrá, že sa zľakol a roztiahne krídla či blany, či čo to má. Je veľký ako labuť. Nechápem, čo žerú, keď sú také obrovské. Pravdepodobne tých krokodílov.
Nekvalitná fotografia labutích netopierov
V krokodílom jazere je 1, slovom jeden krokodíl. Krokodíl je kilometer od brehu a nič nerobí. Roman ho fotí svojím veľkým objektívom, ale čo mohol odfotiť z takej diaľky. Myslím, že odfotil len vodu a rozmazaný fľak. Možno to ani nie je krokodíl, len nejaký šuter čo vyzerá ako krokodíl, veď to stále nič nerobí. Ak je to krokodíl, tak už zdochol. Ja som ho neodfotil, ale ten obraz si pamätám. Môj starý mobil nemá ani poriadny zoom a v tomto teple ma aj tak nič nebaví.
Čo treba k šťastiu
Veselé deti
Behajú okolo nás tri deti. Najstarší chlapec, asi osemročný, vie trochu po anglicky. Vraví nám pikčr pikčr. Aj my vieme po anglicky, tak vravíme ok pikčr a spravíme pikčr. Chlapec pózuje s palicou, najmladšie dievča môže mať asi 4 roky a robí mu rožky. Ďalší chalan sa na tom neuveriteľne zabáva. Ukazujeme im ich fotku. Veľa sa smejú, naháňajú sa všetci traja, sú naozajstne šťastní. Ešte nemajú hypotéku, prácu čo nenávidia a zlú zdravotnú starostlivosť. Možno iba to posledné. Ceria svoje svetlo biele žiarivé zuby, ktoré im Nika závidí, škeria sa a prenikavo smejú. Je s nimi sranda. Pýtajú sa nás, či nemáme bou bo. Nemáme a ani nevieme, čo to je. Podelíme sa s krekrami. Odchichúňajú sa ďalej od nás. Kausika nám vysvetľuje, že bou bo je nejaká sladká haluz. Zamávame šťastným deťom, šťastné deti odmávajú a ideme preč. Stále do Tissamaharama.
V Tissa si nájdeme ubytovanie, no zdá sa nám drahé, tak sa trochu doťahujeme, hostiteľ vraví takú cenu, my vravíme inú cenu, pristaneme na kompromis, pokýveme hlavami a sme ubytovaní. Ideme sa najesť. Reštaurácia je čistá, má šmrnc a je cielená na turistov, celkom drahá, jedlo výborné. Prvýkrát sme ochutnali palacinky plnené kokosom a medom. Nika vraví, že sú príliš sladké, ja vravím med dobrý, kokos dobrý, palacinka dobrá. Zaplatíme a ideme na izbu.
Záverečná
Máme bazén. Sme rozmaznaní. Ja a Roman sa bazénujeme a Niku štípu komáre. Plávame ako dve akvabely, zavoláme na čašníka, ktorý práve ide okolo, či majú pivo. Majú, tak pijeme pivo pri bazéne, Nika džús a kričíme na Kausikeho, nech si k nám prisadne. Kausika je odvážny a príde. Idem mu po pivo.
Rozprávame sa o živote, o pivách, o krokodíloch a tak. Kausika hral na škole kriket a volejbal. Má vodičák na všetko možné a kedysi jazdil na tuk tuku a na autobuse. Na dnes končíme.
Zajtra vstávame o 5:30, už je skoro polnoc.
Dáme si rýchlu sprchu a ideme spať. Nika sa čertí na sieťku proti hmyzu, pretože jej príde nechutná. Aj je. V izbe je veľmi vlhko a teplo, na sieťku sadajú komáre a celú noc na vás čumia a hútajú, ako by vám odhryzli z hlavy. Beštie drzé, zabzučané. O niekoľko hodín vstávame na safari. Tam som ešte nebol, ale radšej by som si pospal.
Tento článok je ôsmym pokračovaním srílanského denníka. DEVIATY DIEL NÁJDETE TU. Chcete si prečítať aj staršie časti? Kliknite na TENTO ODKAZ.
