5:33 Nika vstane a vraví, že je tu teplo. Chcem spať, tak neviem, prečo sa bavíme o počasí. Zamumlem, že to je v poriadku, si pri rovníku, tak to má byť, nerob paniku. Spím. Nika sa nevzdáva, hľadá foťák, vraj ide nafotiť východ slnka. Sníva sa mi, že som na lodi, vysvetlím jej, že môže ísť až keď budeme na pevnine, inak sa utopí. So zatvorenými očami nahmatám diaľkové ovládanie od klimatizácie, pomačkám všetky gombíky, nastavím to na tundru a pošlem ju spať. Zachránil som jej život.
8:00 Nika vstáva a odhodlane ide robiť fotky. Elegantnou frčkou odstrelím cencúle z nosa na podlahu, vypnem klímu a idem dospať. O hodinu sa Nika vráti a začne rozprávať, ako na kľúčik. Žiadny úvod, jadro, záver, všetko naraz. „Aha, tuto keď si dám tento väčší objektív s touto clonou, tak vidím ostrejšie slnko a niečo ma poštípalo, kde je fenistil, Roman spravil raňajky, majú úplne iné banány, také malé, mám heslo na wifi, na pláži je tak krásne a papáya je mega sladká.“
„Čože?!“ Posadím sa na posteľ, otvorím oči, pýtam sa, kto mi zobral veslo.
Potrebujem ísť na záchod, vypotácam sa z postele do kúpeľne, tam vidím len umývadlo, sprchu a paprade. Nakričím na paprade, nech mi dajú pokoj, pomaly sa vraciam do reality a nájdem záchod vo vedľajšej miestnosti. Všetko mám pod kontrolou.
Nebojácni tuk-tukári a agresívna vlna
Ideme na raňajky. Roman sa snažil, nakrájal ovocie, spravil hrianky s džemom aj palacinky. Naozaj tu majú malé banány, aj ananás je zvláštny, úzky a dlhý. Mango a papáya sú veľmi sladké. Pri raňajkách už objednávajú tuk-tuk na výlet do mesta. Niektorí ľudia musia byť stále v pohybe.
Palacinky od Romana – s kokosom, medom, banánom, čerstvým jogurtom a ovocím
Jazda tuk-tukom je zážitok, tí tuk-tukári sa toho vôbec neboja. Či autobus, či krava, obchádzať sprava, zľava, všetko jedno, len nech je to rýchlo a čím tesnejšie, lebo tak je to super. Musí to byť istá forma schopnosti, vrodený talent. Ako to zhodnotil náš tuk-tuk driver – 10% skill 90% drill, podľa mňa toho talentu bolo viacej, alebo silná viera.
Nakúpili sme nejaké ovocie, krekry a ryby na večeru a išli sme nazad. Na pláž. Počujem ľudí rozprávať sa, že dnes sú celkom veľké vlny, tak vravím Nike: „Dnes sú celkom veľké vlny.“ Nika pozrie na more a hovorí: „Dnes sú celkom veľké vlny.“ Rozložíme si osušky, Nika sa kochá výhľadom, ja čítam knižku. O chvíľu nám nečakaná, divoká vlna zaliala nohy, krekry a osušky. Pozreli sme na zamočenú osušku a tak si vravíme, že dnes sú celkom veľké vlny.
Poďme sa najesť, bude lepšie
Som hladný a tak sa ideme naobedovať do reštaurácie na pláži. Prakticky to znamená vstať, spraviť tridsať krokov, sadnúť si za stôl do drevenej stoličky a zaboriť ju svojou váhou do piesku. Spod palmy sa vynorí čašník, zdvorilo nám podá menu, čo tvorí jedna strana A4 zaliata v plastovej fólii, svižne pozhadzuje suché lístie zo stola, sfúkne piesok a položí na stôl dva príbory zkrútené do papierovej servítky. Tadáá, prestreté.
Obed na pláži, opekané rezance so zeleninou.
Niečo sme si objednali a čakáme na jedlo hodnú chvíľu. Nika z toho nie je nadšená, ja mám dobrú náladu. Necestujem v aute, sedím na pláži, pozerám na more a čoskoro mi prinesú jedlo. Spoko.
Priniesli nám miniporcie, takže to veľmi náladu nezlepšilo. Prvýkrát na Srí Lanke Nika zvládla zjesť celú porciu. Stále sme hladní, tak sme si objednali palacinky. Naservírovali ich extra malé a Nike vôbec nechutia. Hovorím Nike, že nemôže byť Hater a zjedol som jej palacinky. Naozaj nemôže byť každý Hater..
„Veď sú dobré, 8 bodov z 10.“
„Osem?! Toľko si nedal ani mne, keď si ma prvý krát videl. Tým plackám dávam tak 0,5.“
Kali
Nuž, taký je život. Pod nohami nám sedí Kali. Kali je rasista.
Čierny menší pes, ktorý behá v záhrade pri bungalovoch, kde bývame.
Vrčí na tmavých ľudí a bielych olizuje. Neviem, komu naozaj patrí, ale o Kali sa stará Roman. Kali šteká na ostatné psy a odháňa ich, keď sa chcú priblížiť a oňuchať nám nohy. Je to srandovné.
Nezažiješ, neuveríš
Pôjdeme sa prejsť po pláži. Kali sa naháňa v piesku s ostatnými psami a potom odbehne k bungalovom, my kráčame ďalej. Na ľavej strane pláže od nášho ubytovania sa kúpe asi päť domácich chalanov. Niečo kričia a mávajú na nás. Odmávame a pokračujeme v ceste. Jeden z nich sa rozbehne za nami, v rýchlosti neviem, či sa chce biť, alebo si tak nástojčivo hľadá kamarátov. Začne nám rozprávať, že je učiteľ geografie, má 27 rokov, študoval na univerzite v Matare a školopovinné deti majú prázdniny v apríli, v auguste a v decembri. Potom od nás chce telefónne číslo. Nemám pri sebe telefón, na niečo som sa vyhovoril a pokračovali sme v ceste.
Ten minutes party
Zrazu nás dobieha znova, to si ho už premeriavam a rozmýšľam, kto z nás dvoch dnes dostane viacej po papuli. Kričí na nás: „Ten minutes party!“ Nechápeme, čo od nás chce. 10-minútové kolo v ringu je poriadny zabijak, sa musel zblázniť. Vysvetľuje nám, že nás pozýva na párty, o desať minút tu, na pláži. S poďakovaním slušne odmietame, že teraz nemôžeme, lebo ma pichá v boku, Nika si musí ešte spraviť domácu z matematiky, a teraz sme aj tak strašne busy, ale nabudúce určite prídeme.
Je z toho trochu smutný, no práve kráčajú okolo ďalší turisti, tak ich zastaví a dajú sa do reči. Zrejme sú to noví kandidáti na ten minutes party. Nám to otvára priestor na návrat, tak ho využijeme a s akou-takou gráciou sa vraciame naspäť k bungalovom. Nezažiješ, neuveríš. Cestou sa zabávame na sebe, ľudoch a situáciách.
Vyvalíme sa na lehátku pri bazéne s výhľadom na oceán a Nika tento krásny obraz zveční perom.
Tento článok je jedenástym pokračovaním srílanského denníka. DVANÁSTY DIEL NÁJDETE TU. Všetky staršie časti nájdete NA TOMTO MIESTE.
