Pinnawala Elephant Orphanage, sloní sirotinec v mestečku Kegala na trase medzi hlavným mestom Colombom a kráľovským Kandy, patrí medzi obľúbené turistické atrakcie. Promo má skvelé – zachraňujeme opustené mláďatá aj dospelé slony, ktoré sa o seba nevedia postarať. Snažíme sa podmienky v areáli čo najviac prispôsobiť pocitu voľnej prírody a raz, keď nadíde ten správny čas, sa slony vrátia tam, kam patria. A budú šťastné až do smrti.
Keď sa však človek zamyslí, je mu jasné, že zviera, ktoré žije roky v zajatí, kde mu niekto poskytuje kompletný servis, vo voľnej prírode sotva dlhodobo prežije. Najmä, keď je skrotené a naučené poslúchať človeka. Ako spieva Janka Kirschner, skrotiť znamená, vytvoriť si puto. Ako sa však také puto vytvára?
Zahoďte ilúzie a romantické predstavy o tom, ako skupina nezištných dobrákov hľadá v divočine opustené slonie mláďatá a potom sa im s láskou venuje, nežne sa im prihovára, po večeroch ich hladká po chrbte, vychováva ich a nadšene sleduje, ako rastú. To je možno super námet na film, ale realita je asi trochu iná. Mnoho mahútov (niečo ako sloní tréneri) v súčasnosti čelí obvineniam z príliš krutého a násilného správania k slonom. Bitky palicami s ostňami, obmedzovanie prísunov jedla a vody, priväzovanie všetkých končatín železnými reťazami, zamedzovanie kontaktu s ostatnými slonmi. Tak nejak sa vytvára puto…
Biznis so slonmi v praxi
Už prvý signál, že sirotinec je viacmenej zlatou baňou pre prevádzkovateľa, bol cenník. Miestni za pár drobných, turista si však za obhliadku areálu musel zaplatiť 20 dolárov (údaj z januára 2015), čo je na miestne pomery ozaj dosť. Ďalšie príplatky za fotenie, kŕmenie a podobné srandy. Nevadí, chceme vidieť, ako krásne je o slony postarané a radi prispejeme aj dvackou, aby bolo ešte lepšie. Prichádzame ideálne, práve sa chystá populárne kúpanie v rieke.
Fáza, keď ešte všetko vyzerá idylicky. Z pohľadu slona aj návštevníka sirotinca.
Pohľad do slonej reality
Pred areálom sa zhromažďujú zamestnanci sirotinca s dlhými bodákmi a usmerňujú davy turistov, ktorí si zážitok nechcú nechať ujsť. Iba slovne, bodáky čakajú až na slony, ktoré sa pomaly zbiehajú. V reťaziach vyzerajú utrápene, podpichovanie im na nálade nepridáva. A ide sa k rieke. Po ulici s desiatkami obchodov so suvenírmi kráčajú spútané slony, turistov kontroluje miestny strážnik – bez lístka vás totiž k rieke ani nepustia. Moje nadšenie z populárnej atrakcie pomaly, ale isto opadáva. V rieke vyzerajú slony aspoň na chvíľu spokojné. Kým ich bodákmi neženú nazad na ulicu.
Na malom priestranstve sa doslova tlačili desiatky slonov. Po celý čas vyzerali príliš apaticky a turistov si viacmenej nevšímali.
A dostávame sa späť do areálu. Nadšenie dosahuje bod mrazu. Priestor je pre také množstvo slonov primalý, aby pripomínal voľnú prírodu a ja začínam pochybovať, že všetky tieto zvieratá boli zachránené. Mám pocit, že vidím zdravé slonie rodiny, ktoré mohli byť pokojne v pralese a užívať si život. Namiesto toho robia kulisy stovkám turistov, ktorí sa s nimi fotia, strkajú do nich prstom a mnohí sa dokonca pýtajú, či sa môžu aj povoziť. Aspoň to im našťastie nedovolili. Malé bezvýznamné plus pre Pinnawalu. Veľký rozdiel medzi praktikami v tomto zariadení a toľko odsudzovanými cirkusmi však nevidím. A to sa fakt snažím.
Nie je to náhodou tak, že mnohé zo slonov neboli v skutočnosti zachránené, ale zotročené? Biznis je biznis a turisti predsa chcú vidieť slona „v prirodzenom prostredí“. A prečo im ho nenaservírovať aj s lákavou šou okolo? Pohladkajte si ho, nakŕmte ho, prejdite sa s ním v našom výbehu. Ale je normálne, aby sa slon prechádzal s človekom? Aby sa ho bál? Nemá to skôr byť opačne?
O pár minút neskôr
Do malej ohrady vedú dvaja usmievaví chlapi slonie mláďa. Prekvapuje ma, aké je chlpaté. Vyzerá spokojne. Dokonca ho podozrievam z úsmevu. Na nálade to pridalo aj mne. Ale len na chvíľu. Keď „drobec“ odmieta prísť k plotu, kde už nedočkavo s fľašou mlieka čaká pani, ktorá si priplatila za kŕmenie, jeden z pánov vyťahuje palicu a rozhodne ho nešetrí. Sloníča sa neochotne pohne ďalej, vyzerá vystresovane.
Na ohradu sa celý čas tlačia davy ľudí, fotia ostošesť a tyče s mobilmi natlačia zvieraťu takmer do papule. Kým všetci upierajú zrak na nasilu zinscenované kŕmenie, mne oči padnú na obrovské reťaze prikované k zemi. Asi si aj sami viete predstaviť, ako toto sloníča usmievaví páni po skončení návštevných hodín vychovávajú…
Okovy na zemi napovedajú, ako asi výchova sloníčat prebieha.
ZHRNUTIE
Ak vám na zvieratách záleží a nechcete podporovať nie príliš etický biznis so slonmi, zvážte, či tento sirotinec chcete navštíviť. Netvrdím, že je to to najhoršie miesto pre slony – v porovnaní s inými sloními atrakciami, ktoré nájdete v Ázii, je Pinnawala skutočne oáza, ale predsa. Viac ako blaho slonov znamená spokojnosť turistov, ktorí sa tešia z vytrénovaných zvierat. A či sa vám to páči alebo nie, drezúra a kruté praktiky idú ruka v ruke s tréningom. Mne teda pohľad na reťazami spútané slony po vôli nebol.
A aj keby ste osud srílanských slonov mali v paži, za dvadsať dolárov toto divadlo aj tak nestojí. Keď chcete slony vidieť vo voľnej prírode, radšej navštívte niektorý z národných parkov. Spolu s prenajatím džípu to síce bude o pár dolárov drahšie, ale zážitok aj pocit určite lepší. My sme sa neskôr vybrali do parku Yala, kde som videla slona, ktorému nikto neodrezal kly. A rozhodne apaticky nepostával a nečakal, kedy si do neho štuchne zvedavý turista. Vzbudzoval rešpekt a trochu naháňal strach. Bol presne taký, ako to od slona očakávate.
Ak vás biznis so slonmi zaujíma a chcete sa o tejto téme dozvedieť viac, mrknite sa aj na blog od Veroniky z Here Is Nika, na ktorý som nedávno narazila, a ktorý sa tejto problematike venuje detailnejšie.
Zaujíma vás SRÍ LANKA? Prečítajte si o nej viac:
