Marta Rajková vyštudovala právo na Univerzite Komenského a získala PhD. v odbore právne dejiny. Nevybrala sa však na ďalšiu akademickú dráhu, ale na cesty. Vo dvojici aj sólo precestovala desiatky krajín, ovláda štyri jazyky, miluje folklór, cudzie kultúry a tradície. Venuje sa fotografovaniu, turistike, hudbe a tancu. K srdcu jej prirástli Spojené štáty a Stredná Ázia. O tom, aký je jej život cestovateľky, nám prezradila v príjemnom rozhovore.
Čo sa týka žien – cestovateliek, pre mňa si na Slovensku momentálne na špičke. Ako sa z právničky stala full time cestovateľka? Pamätáš si na moment, keď si si uvedomila, že to je to pravé orechové?
Ďakujem, to je veľmi milé. Nie som však full time cestovateľka. Bolo to takto. Už počas rokov na univerzite som vyslovene vyhľadávala študijné programy v zahraničí, aby som si popri štúdiu mohla pozrieť aj kúsok sveta. Z práva ma bavili hlavne právne dejiny a právna terminológia. Tomu druhému sa venujem ešte stále, keďže prekladám nemecké právne texty do slovenčiny. Je to online práca, vďaka ktorej som flexibilná a viem pracovať aj zo zahraničia. A čo sa stalo s právnymi dejinami? Hneď po tom, ako som ukončila PhD. na Univerzite Komenského, som vzala nohy na plecia a vydali sme sa na
9-mesačnú cestu. Založili sme pritom Travelistan a už som bola asi príliš zažratá do tejto cestovateľskej práce, aby som sa vrátila. Ale ktovie, čo prinesie budúcnosť. Možno ma k tomu ešte život privedie späť.
Síce ťa asi mnohí evidujú práve ako polovičku z dua Travelistan, ja ťa už dlhšie vnímam aj ako zanietenú sólo cestovateľku. Do akej krajiny si po prvý raz vycestovala sama?
Asi to bolo, keď som išla na Erasmus do Innsbrucku. Tam som sa ale naozaj venovala skôr škole, lebo rakúski profesori to brali dosť vážne. Za prvú skutočnú sólo cestu považujem až work and travel v USA. Pracovala som v národnom parku v Montane a bolo to asi najlepšie leto v mojom živote. Odvtedy cestovanie naozaj milujem.
Grand Canyon bol pre Martu splnenín sna. Ako priznala, pri tejto fotografii aj slzu uronila.
Aké boli tvoje prvotné pocity, keď si sa sama ocitla v cudzom svete? Prevládali tie pozitívne či negatívne?
Bola som plná strachu, ale aj vzrušenia a radosti. Vtedy som bola ale oveľa väčšia perfekcionistka, takže zo začiatku som dosť veľa plánovala a stresovala som, že neviem poriadne jazyk. Pamätám sa, že v lietadle do Seattlu vedľa mňa sedel Američan, ktorý mi núkal cookiesky a bol strašne zvedavý, vypytoval sa a rozprával mi o hudobnom živote v Seattli. Bol to nejaký muzikant. No a ja som len tŕpla, hovorila som schválne iba krátke vety, aby nezistil, že mám slabú angličtinu. Hanbila som sa a mala som trému. Teraz sa na tom už len smejem. Cestovanie beriem ako zábavu a veľa sa pritom učím, o sebe aj o krajinách.
Z čoho si ešte pred prvou cestou, okrem jazyka, mala najväčší strach? Alebo to radšej nazvime rešpekt.
Asi z toho, aby všetko klaplo ako má. Samozrejme, nikdy nič neklapne na sto percent, takže to boli zbytočné obavy. Strach som mávala aj pri komunikácii s ľuďmi. Viem, asi by si to o mne nikto nepomyslel, ale ja som taká kedysi bola a stále občas som. Niekedy mám problém skamarátiť sa s cudzími ľuďmi a nadväzovať kontakt, s výnimkou, ak je to vyslovene moja krvná skupina. A rešpekt som mala a stále mám pred dobrými a zlými rozhodnutiami. Hlavne, keď človek cestuje sám, sám sa rozhoduje a nemá sa s kým poradiť.
Marta miluje turistiku. Za sebou má aj Himaláje v Nepále.
Ako sa ti podarilo tieto obavy potlačiť?
Pomaly sa na sebe učím a snažím sa zlepšovať, čo sa dá. Strach dávam vedome bokom, pretože je to tá najväčšia brzda. Jasné, že mávam obavy z rôznych vecí – nielen pokiaľ ide o cestovanie, ale vtedy sa sama seba vždy opýtam, či to má význam. Ak viem danú vec ovplyvniť k lepšiemu, tak spravím maximum. Ak to ovplyvniť neviem, tak je zbytočné sa báť. Je to ako v lietadle. Mnohí ľudia sa pri lietaní strašne boja. Aj ja som už zažila nepríjemné turbulencie, napríklad pri lete do Lukly v Nepále. Ale smiala som sa na tom a užívala som si to – veď čo ak to budú moje posledné turbulencie? Žartujem. Chcem len povedať, že treba rozoznať, či je strach opodstatnený a ak áno, čo sa dá spraviť, aby som samu seba upokojila.
Asi koľko krajín si doteraz precestovala sólo?
Nebolo ich veľa. V USA som cestovala väčšinou sama. Bola som tam už štyrikrát, z toho raz som cestovala s kamarátkou Američankou, ktorá bola o päť rokov mladšia a nikdy predtým sama necestovala, takže som sa cítila dvojnásobne zodpovedná a všetko som plánovala ja. Ako staršia sestra. Potom som sólo cestovala už len v Rakúsku, Nemecku, Maďarsku, na Zanzibare, v Uzbekistane, kde som išla až k Aralskému jazeru, a trošku v Kazachstane.
V čom je to pre teba iné cestovať sama a cestovať vo dvojici, prípadne v skupine?
Aj cestovanie sólo, aj cestovanie vo dvojici, majú svoje pre a proti. V skupine cestujem iba keď sú to moji kamaráti. Cestovanie s turistickými skupinami, plnými cudzích ľudí, totiž vyslovene neznášam. Sólo cestovanie je neuveriteľne účinné na posilnenie sebaistoty človeka. Je to náročné, lebo všetko si človek rieši sám a nemá mu kto pomôcť, ale odporúčam to zažiť každému aspoň raz v živote. Mimochodom, človek, aj keď cestuje sám, nikdy nie je sám. Práve vtedy, keď som sa vydala na cesty sama, som stretla najúžasnejších ľudí a mnohí z nich sú moji priatelia dodnes.
Vo dvojici je to omnoho ľahšie – samozrejme, ak sa vie človek prispôsobiť tomu druhému. Ak sú zohratí, tak si vedia skvele pomôcť, lebo jeden rieši to, druhý ono. Ušetria čas a ešte sa aj zabavia, lebo zdieľajú zážitky.
Máš pocit, že zážitky, ktoré si odnášaš zo sólo ciest sú iné ako zážitky, ktoré zdieľate dvaja?
Kedysi som nerada cestovala s inými, lebo mi to prišlo ako brzda. Ja som si vždy vystačila aj sama, nerobilo mi problém byť sama so sebou kedykoľvek. Lenže časom sa to zmenilo. Sám sa človek nikdy schuti nezasmeje. Raz som napríklad išla sama do mesta Pécs na juhu Maďarska. Na hosteli sa ma pýtali spolubývajúci, či mám niečo v pláne. Povedala som, že ani nie, budem si len tak čítať. Pozreli na mňa, či to myslím vážne, veď bol piatok večer. Nakoniec ma presvedčili a vytiahli von. Išli sme na bicykloch na diskotéku a mali sme neskutočnú srandu. Na druhý deň sme pochodili na bajkoch mesto a vyliezli sme ilegálne aj do najvyššej neobývanej budovy v strednej Európe – 25 poschodového paneláku. Tým sa, samozrejme, nechválim. Chcem len povedať, že to bol vďaka nim neskutočne veselý víkend a uvedomila som si, čo som dovtedy na cestách postrádala. Takže áno, zážitky sólo cestovateľa sú iné. Sú silnejšie a účinnejšie pre sebapoznávanie, ale cestovanie s tými správnymi ľuďmi to vie vygradovať vďaka jednej veci, a tou je podľa mňa úprimný smiech.
V Kirgizsku Marta absolvovala aj jednodňový výlet na koni.
Aký najbizarnejší zážitok zo sólo cesty máš?
Prezradím ti teda môj jediný najhorší zážitok zo sólo cestovania. Keďže výlet k Aralskému jazeru bol drahý, cez Tripadvisor som si našla spolucestovateľa Angličana, aby sme zdieľali náklady. Viezol nás šofér pôvodom Karakalpak, ktorý bol ochotný a staral sa o nás. Pri Arali sme mali prenocovať, ale jurta, ktorá tam stála, bola deravá, špinavá a po ruksaku mi behali myši. Schyľovalo sa k noci a tie bývajú na púšti veľmi studené. Náš šofér a sprievodca v jednom mi povedal, že v noci bude veľká zima, že ak chcem, môžem spať v jeho stane, lebo tu v jurte bude strašne fučať. S tou zimou mal pravdu. Tak som si povedala, že čo tu budem mrznúť, pôjdem spať do jeho stanu. Chudák Angličan ostal v jurte.
Čo bolo potom? Lepeš, tak sa volal náš šofér, sa najprv vypytoval na moju prácu a tak, no a potom sa spýtal, či ma môže pobozkať. Oblial ma studený pot, ale so stoickým kľudom som povedala nie. Spýtal sa ma, či mám doma „ľubovníka“. Tak som mu začala rozprávať o Martinovi, aj keď vtedy sme ešte neboli spolu a ani som netušila, kde je a čo robí. Nakoniec som sa otočila na bok, pomodlila som sa trikrát Zdravas a spala až do rána. Na krku som nosila velikánsky náhrdelník guadalupskej Panny Márie. Možno práve tá ma ochránila. Bola to ale moja vina, moja naivita a dôverčivosť. Teraz by som už konala inak. Ako som sa neskôr dozvedela, ten stan bol určený práve pre mňa a Angličana, šofér mal spať v jurte. Oklamal nás.
Dostať sa k Aralskému jazeru bol ďalší z Martiných snov. Dnes môže povedať, že je jedným z tých splnených.
S akými reakciami sa najčastejšie stretávaš, keď domáci v krajine, po ktorej cestuješ, zistia, že si sama?
V poslednej dobe cestujem väčšinou po Ázii a tam ľudia väčšinou riešia skôr môj vek ako to, že cestujem sama. Neskutočne sa čudujú, že mám 30 a nie som ešte vydatá a nemám deti. Naposledy v kazašskom meste Kyzylorda ma viezol taxikár a v taxíku bola ešte jedna pani s vnukom. Keď som im povedala svoj vek, len nechápavo krútili hlavou a povedali, že som už veľmi, veľmi stará.
Sú tie reakcie iné aj v závislosti od regiónu?
Samozrejme. Každý súdi podľa seba. Čiže v Ázii som za čudáčku, lebo u nich sa ženy vydávajú oveľa skôr ako u nás, ale v Európe, Amerike a Austrálii to nikto nerieši. Skôr ich zaujíma, či je slečna ešte „k mání“. Keď som sa raz prechádzala v Melbourne, oslovil ma jeden sympatický mladík. Keď som mu po pár minútach povedala, že mám frajera, zvrtol sa na opätku a odišiel.
Sú krajiny, v ktorých ženy – sólo cestovateľky vyslovene nemajú radi?
S ničím takým som sa nestretla.
Marta sa ako sólo cestovateľka vybrala aj do stále populárnejšieho Zanzibaru.
Kde si sa ako sólo cestovateľka cítila najmenej príjemne?
Nikdy som sa necítila nepríjemne a až na vyššie uvedenú historku od Aralského jazera sa mi nič negatívne nestalo. Počula som ale o všelijakých príhodách. Napríklad, že v Indii obťažovali nejaké ženy a podobne. Mne sa to nestalo. Cestovala som síce v Indii s Martinom, ale aj keď som bola niekedy sama, vedela som sa vždy ohradiť a rázne ich poslať kade-ľahšie, keď sa mi niečo nepáčilo. Okrem toho, z počutia viem aj to, že niektoré baby si o nepríjemné situácie aj koledujú. Jeden kamarát mi raz rozprával, že jeho dve kamarátky išli v Bombaji k moru. V plavkách tam stáli a Indovia na nich neskutočne čumeli. No, ani sa nečudujem. Indovia na ženy pozerajú s otvorenými ústami aj keby mali na sebe skafander, nieto ešte plavky. Ten ich výlet vraj skončil predčasne, nezvládli to psychicky a namiesto piatich týždňov išli dievčatá domov po troch. Vždy treba rešpektovať miestne pomery, to je pre mňa základné pravidlo.
To, že niektoré ženy si o nepríjemné situácie koledujú, som už počula od viacerých cestovateliek. Súhlasíš aj ty s tým, že niečo ako všeobecne nebezpečná krajina pre ženu neexistuje , že je to vždy viac o tom, ako žena k sólo cestovaniu pristupuje a ako sa na cestách správa?
Áno, o tom správaní som sa vlastne aj zmienila. Povedala by som, že existujú krajiny, ktoré sú nebezpečné pre muža aj ženu zároveň, a krajiny, ktoré nie sú nebezpečné ani pre muža, ani pre ženu. Neviem o krajine, ktorá by bola nebezpečná vyslovene iba pre ženu.
Ktorá krajina je pre sólo cestovateľky ideálna? Ktorú by si napríklad odporučila začiatočníčkam?
Začiatočníčkam by som odporučila čokoľvek v Európe a juhovýchodnú Áziu, pretože tá je mimoriadne backpackerská a nikto sa nad tým nebude pozastavovať, čo tam robí sama žena.
Kam sa ešte tento rok chystáš?
Chystám veľké veci a veľké zmeny. Okrem toho, že chcem ísť na jeseň do Iránu, asi zmením aj miesto pôsobiska. Ale to ešte neprezradím, kde to bude. 😉
Skvelé rady pre sólo cestovateľky spísala Marta zo svojich skúseností aj skúseností iných cestovateliek
V TOMTO ČLÁNKU. Určite ho neprehliadni, ak máš aj ty z cestovania na vlastnú päsť obavy.
* Marta Rajková nám poskytla súhlas so spracovaním osobných údajov pre potreby tohto článku.
