Je pol druhej ráno a vo mne pomaly doznievajú myšlienky, ktoré sme pri pohári bieleho rozvíjali s Peťou a Sveťou z Footour, zodpovednej necestouky. Tá si dáva za cieľ zvyšovať povedomie o zodpovednom cestovaní, teda o tom, ako pri našich výletoch zanechať na svete najmä pozitívnu stopu. Zhodli sme sa na jednom – pomalé cestovanie nie je len spôsob, ako sa správame na cestách, je to stav našej mysle a zrkadlo našich presvedčení. Keď sme spokojní, čo v ňom vidíme, vtedy je dobre.
Pomalé cestovanie nie je len pomalé
Keď som pred pár dňami uverejnila ČLÁNOK O SPOMALENÍ, prekvapilo ma, že viacerí vnímajú pojem slow travel, alebo po našom pomalé cestovanie, doslovne. Pomalé cestovanie však neznamená, že vynecháme akékoľvek aktivity a budeme ležať na pláži či pri bazéne, práve naopak, pomalé cestovanie vyzýva k činnosti. Ale k takej, ktorá zanechá niečo pozitívne. V cestovateľovi aj v krajine, ktorú spoznáva.
Pomalé cestovanie je súčasťou niečoho väčšieho, hnutia, ktoré nesie názov Slow Movement. Vyzýva nás, aby sme o svojich rozhodnutiach a ich dôsledkoch uvažovali. Aby sme nekonali čo najrýchlejšie ako sa dá, ale čo najlepšie ako sa dá. Aby sme si zážitky vychutnávali miesto toho, aby sme ich počítali. Aby sme preferovali kvalitu nad kvantitou. Aby sme vyrábali čo najpoctivejšie, nie čo najlacnejšie. Aby sme sa nenaháňali za vecami, z ktorých sa nebudeme mať kedy a s kým tešiť. Aby sme žili dobre, kvalitne a poctivo. Všetky tieto myšlienky sa ako voda z ramien riek vlievajú do mora ľudskej osobnosti. A je len na nás, ako si to svoje more upraceme.
Na začiatku je prečo
S jedlom rastie chuť. Životná múdrosť bez poučného rozmeru. Dovoľte mi pre potreby tohto článku premeniť známe porekadlo na provizórne príslovie. S jedlom rastie chuť, no miznú chuťové poháriky. Z cestovania sa stal (žeby až príliš?) dostupný tovar.
Kedysi sme cestovali menej, ale o to viac sme sa možno zamýšľali nad tým, kam a prečo. A práve v otázke prečo hľadajme princípy pomalého cestovania. Kým si totiž neuvedomíme, prečo (niekam) cestujeme, len veľmi ťažko sa prepracujeme k jeho zodpovednej verzii. Je lacná letenka tou správnou motiváciou? Má pre nás skutočnú hodnotu a prínos, keď ráno sadneme do lietadla, dáme si obed v krajine tisíce kilometrov vzdialenej a večer do toho lietadla naskočíme s tým, že si zo zoznamu vyškrtneme ďalšiu destináciu? Čo nám takýto výlet prinesie?
Absolvujte ich 30 a s najväčšou pravdepodobnosťou o 30 rokov ani nebudete schopní vymenovať krajiny, v ktorých ste boli. Uspokojený apetít a narýchlo zhltnutých tridsať „porcií“ pravdepodobne zlikviduje vaše chuťové bunky. Hlavne, že je Instagram plný fotiek.
Cestujme, aby sme niečo zažili, nielen videli.
Prepáčte, opäť ho tu ťahám, ale nedá mi. Narazila som na štúdiu, podľa ktorej je motiváciou cestovať pre mnohých ľudí práve popularita a „lajky“ na sociálnych sieťach. Štúdia tiež ukazuje, že ľudia sú viac naklonení cestovať do destinácií, ktoré zvýšia ich „sociálny status“ a vzbudia väčší záujem u sledovateľov. A to sa teraz nebavíme o blogeroch, ktorých k tomu môže motivovať túžba po zasiahnutí väčšieho publika, s čím následne súvisí aj zvyšovanie vlastného kreditu v očiach sponzorov či značiek. Ide o bežných ľudí, ktorí cestujú vo svojom voľnom čase a zdieľajú to prevažne so svojou rodinou a priateľmi. A títo ľudia radšej vycestujú do krajiny, ktorá lepšie vyzerá na fotke, než by mali ísť niekam, kam ich to skutočne ťahá. Ja tomu verím, lebo som takú slečnu sama spoznala. Tiež som
to spomenula v ČLÁNKU O SPOMALENÍ. Nenechajme popularitu vo virtuálnom svete ovplyvňovať naše rozhodnutia.
Negatívny vplyv sociálnych sietí
Keď som už načala túto tému, trošku sa pri nej pristavím. Prečo nie je úplne v poriadku stádovito nasledovať trendy Instagramu? Lebo občas inšpirujú k cestovaniu a činom, ktoré sú za hranicou slušného správania, morálky a občas aj zákona. Nie vždy, ale v poslednom čase to vídam akosi často.
Uvediem príklad. Santorini. Hádam niet populárnejšej destinácie ako tento grécky ostrov s výhľadmi hodnými romantických filmov. Každý večer, najmä počas hlavnej sezóny, prichádzajú do malej dedinky Oia tisíce turistov, aby si ulovili „insta worthy“ obrázok západu slnka. Mnohí z nich pri tom nerešpektujú zákazy vstupu na súkromné pozemky či zákazy lezenia na ploty a strechy. Predstavte si Gréka, ktorý si práve doma s rodinou sadá k večeri. Za oknami sa mu prekrikujú davy ľudí a pár z nich mu drzo vylezie ešte aj na strechu. A keď na tú strechu lozia známi blogeri, prečo by sme nemohli aj my ostatní, že? Veď je to vlastne úplne v poriadku. Je?
Nie som odborník na zodpovedné cestovanie, nemám za sebou projekty v rozvojových krajinách, nečistila som oceány a lesy od plastových fliaš, nechránila som vlastným telom stromy v dažďovom pralese. Zatiaľ som vo fáze, že som upratala to more v sebe a prišla na to, že viac ako vidieť túžim zažiť. Spoznať, vyskúšať, zaujímať sa. A to ako prvý krok k zodpovednému cestovaniu stačí. Nemusíme sa hneď vrhať do extrémov ani mať pocit, že zodpovedné cestovanie je náročné alebo drahé. Na začiatok fakt stačí, keď sa pred najbližšou dovolenkou zamyslíme.
